Môj prvý osobný blog na Štedrý deň 24.12.2012

Autor: Zuzana Lukáčová | 24.12.2012 o 15:02 | (upravené 25.12.2012 o 10:43) Karma článku: 2,16 | Prečítané:  323x

Je nedeľa 23.12.2012 presne 23:22, keď píšem tieto riadky. Pekný čas, myslím si. Asi už pár minút premýšľam v posteli o tom, že práve včera som sa zaregistrovala ako blogerka a ešte som nič nenapísala. Keď som sa registrovala, cítila som, že chcem písať. Viem, že mám toho čo povedať a konečne po niekoľkých rokoch prišiel impulz, aby som začala niečo pre to aj robiť. Čakala som iba pár minút, či mi moju registráciu administrátor schváli. Cítila som, že ju schváli, aj keď overovací e-mail mi prišiel až na tretíkrát.

Celú noc som potom premýšľala, o čom budem písať. Presurfovala som si blogerov na stránkach, ich články, prešla som si všetky témy. Niektoré témy ma vôbec nezaujímajú a niektoré zase veľmi priťahujú, hlavne tie, kde som doma a o ktorých cítim, že chcem písať. Tak som už vedela, kde sa asi zaradím. Došla som k záveru, že najlepšie je písať vždy otvorene to, čo si naozaj myslím a to, čomu verím a za čím si stojím, pretože občas sa môže rozprúdiť zaujímavá diskusia pod blogom a najlepšie sa na ňu reaguje, ak viete o čom píšete a ste v tom doma.

Ale nejako prešiel celý deň a ja som stále nič nenapísala. Pýtam sa sama seba. Čo sa deje? Prečo ti to nejde? Na čo čakáš? Veď si to chcela! Tak píš! Ľahko sa to povie, ale...nešlo to. Niečo ma brzdilo. Akoby som nevedela nájsť svoju prvú tému. Myslím si, že to zažívajú všetci blogeri, ktorí sa rozhodnú prispievať. Alebo je to iba moja ilúzia?

Ako som tak ležala dnes večer v posteli a premýšľala o tom, prečo som ešte nezačala nič písať, položila som si otázku: Zuzana, čo je pre teba na tom najhoršie? Odpovedala som si úplne intuitívne, že najhoršie je nejako začať. Ako profesionálka v tom čo robím, som si položila druhú otázku: Kedy si to zažila prvýkrát? A tu mi hlavou začali prebiehať spomienky na moje deti, keď začínali chodiť do prvej triedy a ako som si sama sebe hovorila, že "najhoršie je začať". Ako sa tak v myšlienkach prechádzam cez prvý ročník mojich detí, spomienky sa mi prehĺbili na chvíle, keď som ja osobne začínala chodiť na druhú základnú školu, keď som mala desať rokov. A znovu počujem v hlave tie isté slová, ale už v podaní mojej mamy: "Najhoršie je začať.....ako začneš, tak ťa budú brať počas celej školy"...ufffff.....a v tú chvíľu sa mi slzy vnorili do očí....a je to tu!....tu som to zažila prvýkrát, kedy som začala mať strach z toho, ako sa zapíšem a ako ma budú potom všetci posudzovať.

"Hlavne že som to našla",  vravím si uplakaná na posteli a spracovala som si to profesionálne tak, aby som to prijala a akceptovala na úrovni žiačky základnej školy. A je to tu. Zrazu som nemala blbý pocit z toho, čo napíšem a kedy to napíšem. A je mi aj celkom jedno, ako sa na blogu zapíšem. Rozhodla som sa, že napíšem príbeh o tom, ako som začala písať blogy presne tak, ako to bolo, deň pred Vianocami.  Zajtra ráno to nahodím. A potom už budem písať o všetkom, bez obavy a strachu :-) Jednoduché, však? Ale je to tak. Kto okúsil metódu RUŠ na vlastnej koži vie, o čom píšem.  Je presne 23:44. Prajem Vám požehnané Vianočné sviatky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?